Neuveriteľná chuť do jedla mi ostala až donedávna. Schudnúť sa mi podarilo minulý rok. Kvôli kamarátovi. Mal problémy so srdcom, a tak som sa rozhodol zistiť, ako mu možno znížiť hladinu cholesterolu. V predajni s takzvaným „living food“ – živým jedlom – som si nakúpil vyklíčené obilniny a jedol ich v kombinácii s ovocím a zeleninou. Spojil som to s delenou stravou, biely cukor som nahradil medom, na bielu múku som zanevrel. Keď kamarát videl, že to funguje, pridal sa aj on. Ja som schudol a on vyzdravel. Myslím, že mu to zachránilo život.
Tramp, horolezec, jaskyniar: S trampovaním som začínal niekedy v dvanástich rokoch, keď ma do prírody ťahal otec. Ale skutočným trampom som sa stal až v Litoměřiciach, kde som sa učil za záhradníka. Vtedy sme s kamarátmi chodili do Českého raja. Spoznal som mnoho zaujímavých ľudí, ktorí milovali prírodu. Začal som s nimi chodiť na rôzne stretnutia. Ako vandrák som prešiel celú krajinu, začal som sa venovať horolezectvu a jaskyniarstvu. Posledné roky som dokonca pôsobil aj ako sprievodca po jaskyniach. Krátko pred štyridsiatkou mi však Československo prestalo stačiť. Ťahalo ma za more. Nešlo však len o to, že mi tu bolo pritesno. Pravda je, že som vlastne ani veľmi nemal na výber…
Jáchymov alebo Západ: Ku geologickému prieskumu som sa dostal najskôr ako pomocník pri vŕtaní diamantom, neskôr som získal funkciu vrtmajstra. Vtom čase mi priviedli mladého komunistu, aby som ho naučil vŕtať. Vraj v tomto odbore potrebujú mať aj uvedomelého človeka. Fakt som sa snažil. Ale tohto chlapíka sa jednoducho zacvičiť nedalo. Bol absolútne neschopný. Nakoniec, napriek minimálnym schopnostiam, zaujal moje miesto a ja som sa stal jeho podriadeným. Onedlho, keď som musel na niekoľko hodín odísť, podarilo sa mu zapiecť celú ťažobnú kolónu v hĺbke asi päťsto metrov. Škoda predstavovala dva milióny, čo boli v tom čase obrovské peniaze. Hodili mi to, samozrejme, na krk a hrozil mi súd. Keďže som nechcel zvyšok života stráviť v jáchymovských uránových baniach, radšej som zobral nohy na plecia. V osemdesiatom roku som priviazaný o podvozok vlaku prešiel cez Maďarsko do Juhoslávie a potom cez hory do Rakúska. Mal som našťastie kvalitný horolezecký výcvik a tak mi to ani nedalo veľa práce. Zo zberného tábora v Taiskirchene som po polroku pokračoval do Kanady.
Kanada: V Calgary som robil všetko možné. Murára, kuchára, dva dni som umýval riad, upratoval… Nevedel som ani slovo po anglicky a aj vďaka tomu mi zopár lapsusov prepáčili. Mojím cieľom však bola sloboda. Túlať sa s geológmi, vŕtať, pátrať po rudách. Čiastočne sa mi to podarilo až po dvoch rokoch. Pracoval som pri spevňovaní priehrad a ciest. Keď mi však v jednej firme ponúkli prácu na geologických vrtoch po celej Kanade, neváhal som ani chvíľku. Tu som získal dostatočný prehľad o krajine aj o zaujímavých geologických lokalitách a vydal som sa na vysnívanú dráhu prospektora…
Žrout a medvede: Prospektor hľadá v prírode rôzne minerály, ktoré možno ťažiť. Keď ho zaujmú povrchové vzorky, dá ich na rozbor. Tak zistí, či sa dostal k niečomu zaujímavému. Pri tejto práci musí mať človek okrem potrebných znalostí aj veľkú dávku šťastia. A ja som ho mal. Nielen pri samotnom hľadaní. Dodnes mám na zadku škrabance od medvedích pazúrov. Myslím, že som vtedy prežil len zázrakom. Všetko sa začalo nevinnou prechádzkou zimnou prírodou. Zrazu sa podo mnou preborila zem a ja som sa ocitol v medveďom brlohu. Ako na potvoru som dopadol rovno na driemajúceho obyvateľa tohto obydlia. Zhrozene som sledoval, ako sa prebúdza a metá labami. Mal som síce zbraň, ale uzáver bol zamrznutý. Sediac na zverovi, aspoň som sa ho snažil odtláčať od seba hlavňou. Bolo však len otázkou času, kedy sa vážne rozhnevá. V posledných chvíľach sa mi našťastie podarilo brokovnicu odistiť a vystreliť. Zašiť si potom s roztrasenými rukami zadok, to už bol len detail. Moju chirurgickú prácu následne ocenili aj v najbližšej ambulancii, ktorú som po návrate navštívil. Podobnú situáciu som zažil pri ďalšej mojej pracovnej výprave na Yukone. Vtedy som si ustlal rovno na cestičke, ktorú si tam poctivo vyšliapal grizly. Keď sa prišiel „sťažovať“ a s hrozivým mrmlaním začal okolo mňa krúžiť, myslel som, že to je môj koniec. Stačilo si ale presunúť spacák a medveď v mieri odkráčal.
Prospektor na rybách: V Kanade sú dva druhy Indiánov. Tí, ktorí alkohol odmietajú, a tí, ktorí mu úplne prepadli. Druhá skupina býva často nevypočítateľná a veľmi nebezpečná. Mne sa však podarilo naraziť na indiánskeho alkoholika, ktorý bol úplne v pohode. V Calgary pred jedným obchodom s alkoholom tento domorodec pravidelne žobral. Vždy keď som išiel okolo, dal som mu dolár. Trvalo to takmer dva roky. Raz sme sa spolu dali do reči a len tak mimochodom som sa ho spýtal, či by so mnou nešiel na lososy. Samozrejme, že moje ciele boli zištné. Bežný Kanaďan totiž môže loviť ryby len v určitom čase a iba dospelé samce. Indiáni majú právo loviť všade, kde sa im zachce a čo sa im zachce. A tak som mu prisľúbil, že ak pôjde so mnou, zaplatím všetko, čo vypije, s čím on nadšene súhlasil. Tak sme sa vybrali na Fraser River, kde som nachytal aspoň dve stovky rýb. Všetko som to hádzal do mraziaceho boxu a Indián sa zatiaľ v rohu člna opíjal. Keď prišli rangers a chceli mi ryby zobrať a namiesto nich mi dať pokutu, vyhlásil som: „To nie sú moje ryby! Ja len pomáham tamtomu Indiánovi!“ A milý domorodec, učupený pri veľkom demižóne s vínom, ožratý ako zákon káže, len pootvoril jedno oko a hlesol: „Padajte kade ľahšie!“. Rangers, samozrejme, skúšali zo všetkých strán, ako ma nachytať. Ale nemohli nič. Indiáni si vo svojej zemi môžu loviť, čo chcú. A nikde nie je napísané, že im beloch nemôže trošku pomôcť!
V domorodej osade: S Indiánmi som toho zažil naozaj veľa, ale táto príhoda je asi najkrajšia. Počas môjho túlania sa lesmi som narazil na dvojicu ozbrojených domorodcov, ktorí sa vonkoncom netvárili priateľsky. „Čo máš vtom ruksaku?“ oslovil ma jeden z nich, mieriac mi puškou na brucho. „Cukor, soľ…“ nestihol som dokončiť. Cukor je totiž pre nich veľká lahôdka. Strhli mi plecniak a pobrali sa preč. Neviem, kde sa vo mne našlo toľko odvahy. Azda to bolo skôr zúfalstvo, keď som zakričal: „Hej, to sú moje zásoby na celý mesiac!“ Jeden z nich sa otočil a zasmial sa: „Čo je tvoje, to je moje! Ak chceš, poď s nami.“ A tak som šiel. V dedine obaja zaliezli do stanu, a keď sa vrátili, poinformovali ma, že obsah ruksaku je pre nich veľmi zaujímavý a vraj ak chcem prežiť, môžem tu s nimi bývať. To mi naozaj vyrazilo dych. Jeden z Indiánov si moje prekvapenie asi zle vysvetlil a dodal: „Dáme ti aj nejakú Indiánku.“ A skutočne priviedli asi osem dievčat, z ktorých som si jednu vybral. Volala sa Black Cotol a bola veľmi milá. Varila mi, starala sa o mňa a nezabúdala ani na sex. Takže som svoje rozhodnutie neoľutoval. Naučil som sa spracovávať kože, loviť ryby a mnoho ďalších aktivít, ktoré mi neskôr veľmi pomohli pri mojom živote v prírode. Jediné, čo mi prekážalo, bol veľký odstup, ktorýsi domorodci udržiavali. Vždy boli jasne dané hranice. Bol som len cudzinec, piate koleso na voze. Keď som po troch mesiacoch prejavil túžbu po domove, nezdržiavali ma. Zapakovali mi plný plecniak sušeného mäsa a rozlúčili sme sa.
Zememerač Jim: Moja šťastná hviezda vo finančnej oblasti zablikala v roku 1985. A treba povedať, že to tak spočiatku vôbec nevyzeralo. Vtom čase som si vytipoval zaujímavé miesta na mape a vybral sa „prospektorovať“ do opustenej oblasti okolo jazera Mayo Lake. Štrnásť dní som šliapal vyľudnenou krajinou len s ruksakom na chrbte, až som dorazil na čistinku, kde som objavil stopy po ľudskej prítomnosti. Po niekoľkých minútach som v húštine našiel človeka ležiaceho na zemi. Nejavil známky života. Vybral som fľašu s vodou a osviežil ho. „Vy ste asi anjel, však?“ boli jeho prvé slová. Úprimne som priznal, že anjel nie som. Len tadiaľto prechádzam. Odtiahol som ho do neďalekého zrubu, položil ho na posteľ a snažil som sa zistiť, čo mu je. Vydedukoval som zápal slepého čreva. Tak som vybral z chladničky ľad a obložil som mu ním brucho. To ho prebralo. Dozvedel som sa, že sa volá Jim Hartman. Bol pôvodne zememerač, ktorý mal vymerať trasu pre železnicu. Ale pri jazere sa mu zapáčilo natoľko, že sa domov už nevrátil. To bolo pred dvadsiatimi rokmi… Odvtedy sem vraj nikto ani nenakukol.
Výprava za záchrancami: Na rozhovor veľa času nebolo. Vedel som, že nie je v poriadku a musím čo najskôr vyhľadať pomoc. On mi na rozlúčku povedal, že ak by čakanie nezvládol, aby som si prezrel jeho záchod. Samozrejme, v tom strese som na to vôbec nemyslel. Skočil som do kanoe a pádloval naprieč jazerom takmer tri dni. Vysilený som dorazil na druhú stranu, kde som mal odstavené auto, nastúpil som a zašiel do najbližšej dedinky, kde mal byť lekár. Lekár tam bol, ale žiadna helikoptéra a ani telefón im nefungovali. Tak ma poslali na letisko do mesta White Horse, aby som prevoz vybavil tam. To bolo ďalších šesťsto kilometrov. Na letisku som im vysvetlil situáciu a že potrebujem helikoptéru, aby sme mohli Jima preniesť do nemocnice. Oni však zareagovali, vraj to by mohol povedať každý. Musím dať nejakú zálohu. Mal som v peňaženke osemsto dolárov. Jediné peniaze, ktoré som si našetril na to, aby som mohol prospektorovať. Tak som im ich dal. Keď sme konečne doleteli nad oblasť Mayo Lake, pilot mi povedal, že niet kde pristáť. Preto ma spustili na rebríku a ja som musel motorovou pílou celý priestor vyčistiť. Nakoniec sme chlapa ešte živého naložili a mňa nechali v chalupe. Nemali dosť paliva a boli by sme priťažkí. Sľúbili, že sa po mňa vrátia.
Za dobrotu na žobrotu: Čakal som mesiac. Z nudy som začal opravovať zrub a spoznávať nádherné okolie jazera. Stále však nikto neprichádzal, zima sa blížila, a tak som to vzdal. Tentoraz som už kanoe nemal. Tri týždne som pochodoval k najbližšej civilizácii. Keďže auto zostalo vo White Horse na letisku, ďalej som musel stopovať. Trvalo ďalší mesiac, než som šesťstokilometrovú vzdialenosť prekonal. Tam to totiž vôbec nie je jednoduché. Stane sa, že po prašnej ceste aj niekoľko dní neprejde auto. Do White Horse som dorazil hladný, zarastený, špinavý a vyčerpaný. Išiel som rovno do nemocnice. Zistiť, čo sa stalo s Jimom. Lekári mi však tvrdili, že o ňom nemajú žiadne záznamy. Vrátil som sa teda na letisko, aby som získal aspoň svojich osemsto dolárov. Situácia sa opakovala. Nikto mi nevedel pomôcť. Navyše, vzhľadom na biednu úroveň mojej angličtiny, sme sa nijako nevedeli dohodnúť. Nakoniec som našiel Čecha, ktorý mi robil tlmočníka, a tak som sa konečne dozvedel, že Jim zomrel na operačnom stole. Na letisku zase, že pilot, ktorý so mnou k Mayo Lake letel, sa presťahoval a nieje možné zistiť, kam sa peniaze podeli. Nemal som už ani dolár!
Dlhá cesta za pokladom: Odišiel som teda na úrad, porozprával im celý príbeh a žiadal o pomoc. Vysvetľoval som im, že sa nemám ako dostať domov ani z čoho žiť… Oni sa zamysleli a prisľúbili, že ak po Jimovi nenájdu žiadnych pozostalých, tak tých päťdesiat štvorcových kilometrov jeho usadlosti priklepnú mne. Potom ma posadili na autobus do Calgary. Bol som teda opäť doma a pokúšal sa prežiť. Cestoval som po Kanade, prospektoroval. Až mi raz zazvonil poštár a podal mi veľkú obálku s množstvom pečiatok. V tej obálke bola ďalšia obálka, takisto plná pečiatok. Zásielka musela za mnou putovať po celej krajine. Bol vlastne zázrak, že sa ku mne dostala. Keď som sa konečne dopracoval k listu, zistil som, že sa mám okamžite dostaviť na Yukon a prevziať „dedičstvo“ po Jimovi. Nuž, list bol starý dva roky. Napriek tomu som sadol do autobusu a vyrazil. Na úrade mi povedali, že mám šťastie, pretože sa o objekt stále nikto nezaujímal. A tak som zo dňa na deň vlastnil päťdesiat štvorcových metrov yukonskej pôdy. Úradníci ma ešte upozornili, že sa o zverenú pôdu musím starať a pravidelne im o svojej činnosti podávať správu. Inak mi môj nový majetok vezmú. Prikývol som, ale ako som zavrel dvere, zabudol som na celý Yukon a vrátil sa do Calgary.
Tajomné čísla: Celkom sa mi darilo, takže keď sa blížil čas dovolenky, rozhodol som sa ho stráviť na mojej usadlosti. Kúpil som si kanoe, pripevnil som naň motor a zdolal Mayo Lake za necelý deň. Bol to hrozný pohľad. Zo zrubu skákalo všetko možné. Mal som pocit, že sa tam nasťahovali veveričky z celého Yukonu! Trvalo štyri týždne, kým bol zrub opäť obývateľný. K záchodu som sa dostal až nakoniec. V prvom rade som musel vymeniť prednú dosku, ktorá bola úplne rozožraná. Keď som si ju však lepšie obzrel, našiel som tam vypálený text a čísla. Vtedy som si spomenul na Jimove slová. „Dobre si pozri môj záchod!“ Po dlhom štúdiu som prišiel na to, že ide o zemepisné súradnice. Žiaľ, posledné číslice boli nečitateľné. Tak som si údaje zapísal a pobral sa naspäť do Calgary. Ak som sa chcel dopátrať k tajomstvu záchodovej dosky, neostávalo mi nič iné, len sa prihlásiť na zememeračský kurz. Trval tri roky. Celý čas som si vymýšľal v správach pre úrady, ako sa o tú moju usadlosť starám a čo všetko tam robím. Dostal som sa tam však až ako vyučený zememerač. Lúštenie Jimových údajov bolo aj napriek môjmu vyškoleniu náročné, pretože posledné nečitateľné číslice predstavovali toleranciu asi dvoch štvorcových kilometrov. A to som ani netušil, čo mám vlastne hľadať. Pátranie mi dalo riadne zabrať, ale nakoniec som slávil úspech. Objavil som veľké náleziská zlata a striebra. Priviedol som tam geológa, dali sme to na papier a celé som to predal za riadny balík. Neprezradím koľko, ale bolo to veľmi veľa aj na kanadské pomery.
Učím sa byť bohatým…: Nasledujúci rok som na Yukone strávil celú zimu. Hľadal som takzvané mastné fľaky. Tie vznikajú mineralizáciou a následným vystupovaním teplých prameňov tektonickými puklinami na povrch. Teplé miesta som objavil podľa roztopeného snehu. Označil som ich, na jar zobral vzorky a dal ich na rozbor. Vysvitlo, že som objavil dve náleziská plné medi, zlata a striebra. Zakolíkoval som pozemok a nahlásil nález na úradoch. Potom som tam poslal geológa a na základe jeho záveru som pozemok predal na burze. Získal som ešte väčšie peniaze ako za Jimov objav! Začal som sa učiť byť bohatý. Kúpil som si dve farmy vo Fraser Valley, vysadil som borievkové kríky a chystám sa podnikať. Mám teraz vážne plno povinností. Ráno si zájdem do miestnej kaviarne, kde si vypijem pohár červeného vína, potom musím urobiť nejaký ten biznis, večer založím oheň v kozube a zas si musím vypiť pohár červeného vína, aby som sa po tom náročnom dni upokojil. A medzitým mám, samozrejme, plno nervákov. Napríklad, ako utratiť peniaze. Pôsobí to síce zábavne, ale fakt je, že tie peniaze ma skutočne zamestnávajú. Pokiaľ ich nechcem stratiť, tak sa o ne musím starať. Koľkokrát som si povedal, že ma vlastne zaťažujú. Napríklad, teraz idem do Krkonôš kúpiť hotel. Z toho budú, samozrejme, vyplývať ďalšie povinnosti. Zamestnať ľudí, starať sa o to, aby hotel na seba zarobil, viesť agendu, odvádzať dane… To človeku s trampskou dušou príliš nesedí. Na druhej strane, dnes už pre mňa nie je problém dovoliť si, čo chcem, chodím na trampské zrazy po celom svete a stretávam sa s ľuďmi, s ktorými si rozumiem, zahrám, zaspievam si a cítim sa s nimi dobre.