V kórejskej nemocnici na americkej základni v Bagrame. Prichádzali sem
z celého okolia. Smutné, uplakané i usmiate. Museli prejsť
niekoľkonásobnou kontrolou a potom čakať kým na ne príde rada. Na
rozdiel od americkej nemocnice – o pár desiatok metrov ďalej – ku
Kórejcom prichádzali skôr ľahšie prípady. Tie ktorým sa zatiaľ darilo
obchádzať míny.
Tí, ktorí sa nedostali do čákárne, museli sedieť vonku.
Hlavný vstup do nemocnice v tábore. Povinná kontrola. Napravo bolo ešte guľometné hniezdo s dvoma ozbrojencami v pohotovosti. Ťažko liečiť niekoho, z koho máte strach…
Afgánski robotníci na základni. Prichádzali sem každé ráno a večer išli domov. Údajne s troma dolármi za celodennú prácu…
Kábul. Malí obchodníci sa okolo nás zhŕkli ako muchy. Hlavne okolo kolegu, ktorý vyzeral tak
americkejšie. Predávali všetko možné, staré noviny, slovníky,
neaktuálne mapy. A všetko draho. Kolega kúpil mapu, ale veľmi rýchlo
sme zistili, že je úplne nanič. Názvy ulíc totiž v Kábule nájdete len
so šťastím…
Predávali takmer všetko. Ktovie, z akej dobročinnej zásielky pochádzali tieto fixy.
Na moste ponad rieku Kabul.Chlapcom zubná hygiena asi veľa nehovorí…
December, na okraji centra Kábulu. Ďalej už bola len spúšť. Rozpadnuté
domy, špina a kopec detí. Všetky o mňa prejavovali záujem a tlačili sa
pred fotoaparát. Len tento mi nevenoval prakticky žiadnu pozornosť. Len
zdvihol zrak a krátko na mňa pozrel. Keď však videl, že so mnou kšeft neurobí, ďalej sa venoval svojej práci…
Tá istá štvrť o pár metrov ďalej…
Chlapci zo "sídliska" na okraji mesta… ešte o pár metrov ďalej
Všade sa mi decká pred objektív takmer vrhali. Občas nebolo jednoduché odfotiť
niečo iné. No a keď som im ukazoval zábery na displeji, navešali sa na mňa ako na vianočný stromček. Tu môžete zabudnúť na rady lekárov pred odchodom: ničoho sa nedotýkať, žiadne fyzické kontakty s miestnym obyvateľstvom :-). To sa jednoducho nedá…
Predavači na trhu s oblečením. Neponúkali nič moc. Navyše ich tovar sa
povaľoval v neprehľadných kopách po zemi. Nezdalo sa však, že by to
kupujúcim vadilo…
Vynorila sa z davu a vraj aby som ju odfotil. Tak som namieril objektív
a… zrazu akoby sa všetci dohodli. Z každej strany sa začali valiť
ľudia. Ona tam len trpezlivo stála, s rukami vo vreckách. Najmenej
desať fotiek skončilo s nežiadúcimi rukami, nohami a bicyklami v
popredí. Nkoniec sa preda záber podaril. Ani nechcela vidieť či sa
podaril. Len mi zamávala a zase sa stratila…