Reklama
 
Blog | Peter Galan

Kroniky smrti

 

Dve hrubé knihy s takmer tisíckou záznamov. Za každým z nich sa skrývajú tatranské príbehy, ktoré skončili tragicky...

Upozorňujem, že fotografie zaradené k článku su dosť drastické, zobrazujú smrť a dokaličené telá.

Azda najdramatickejšie hodiny svojho života zažili otec a jeho deväťročný syn, keď sa v jedno ráno roku 1975 vydali na túru na Ždiarsku vidlu v Belianskych Tatrách. Po ceste ich zastihlo príšerné počasie. Hustý dážď a nepreniknuteľná hmla. Rozhodli sa teda vrátiť dolu do chaty. Do tepla a bezpečia. V tej chvíli ešte netušili, akú strastiplnú cestu budú musieť prejsť. Ako sú blízko studenej smrti.

„Pri spiatočnej ceste si pomýlili smer a začali schádzať strmým terénom do Tristárskej doliny,“ spomína na udalosť plnú hrdinstva a sebazaprenia malého chlapca jedna z legiend tatranských končiarov, dlhoročný horský záchranár Laco Janiga. Muž, ktorý o štyri roky neskôr prežil pád vrtuľníka pri záchrane nemeckej turistky a prišiel o päť kamarátov. Muž, ktorý pozná cenu života. V pamäti mu utkvela práve táto príhoda otca a syna. Možno i preto, že sa v nej jeden človek znovu narodil. Tak ako on. „Prešli len nejakých dvesto metrov, keď chlapec zrazu zostal sám. Jeho otec sa pošmykol a padol zo skalnej steny do neznáma. Je neuveriteľné, že deväťročný syn, ktorý sa v horách príliš nevyznal dokázal nájsť cestu k zranenému, ktorý bezvládne ležal s mnohými zlomeninami o niekoľko metrov nižšie. Zostal pri ňom celú noc, ošetroval ho, natrhal z vlastnej košele obväzy a obviazal mu rany…“

Nič iné dieťa urobiť nemohlo. Obaja boli kilometre vzdialení od civilizácie, v oblasti, ktorá bola turisticky málo atraktívna. Pomoci by sa nedočkali. A tak sa chlapec rozhodol vyhľadať pomoc. „Ten priestor je známy hustým porastom viac než poldruhametrových lopúchov, vyrastajúcich zo skalných blokov,“ pokračuje Laco Janiga. „Pre pozorovateľov z diaľky by teda boli obaja prakticky neviditeľní.“

Reklama

Malý hrdina: Zúfalému, premrznutému dieťaťu neostalo iné, len sa vybrať náročnou trasou, po klzkých vápencových skalách tiahnucich sa popri malých vodopádoch. Šliapal niekoľko hodín, kým dorazil k hotelu Magura. Vyčerpaný a premočený dokázal zo seba dostať len: „Ocko sa zrútil zo skaly a leží v doline, kde je veľa vodopádov.“

Ani záchranári netušili kde to môže byť. Preto vyslali niekoľko skupín, ktoré po mužovi pátrali. V stále sa zhoršujúcom počasí robil pilot vrtuľníka nebezpečné manévre aby dokázal preskúmať každý meter pôdy. Nakoniec muža, skrytého v poraste, objavili. Rizikám však stále nebol koniec. Členovia horskej služby totiž museli vyskakovať do neznámeho terénu. „Vôbec sme nevedeli, aký svah sa pod listami lopúchov skrýva,“ hovorí bývalý záchranár. „Všetko však dopadlo dobre a zraneného sme dostali na palubu. Prežil. Vďaka hrdinstvu svojho malého syna.“

Dramatický príbeh skončil šťastne. Všetko však mohlo dopadnúť inak, keby dieťa v sebe nenašlo dosť odvahy a sily prekonať náročnú trasu k pomoci. Tristárska dolina je totiž navštevovaná veľmi striedmo. Niekedy sa tu celé týždne neobjaví ani noha. Muž mohol pokojne skončiť tak, ako istý poľský študent, ktorý sa vydal cez Tatry a odvtedy po ňom nebolo stopy. Jeho kosti objavili po takmer sto rokoch a totožnosť zistili len podľa gombíkov a ďalších zvyškov oblečenia, ktoré sa zachovalo.

Zo starých archívov: Mladý Poliak nebol jediný. Bezmenných mŕtvol, ktoré ležali v tichu hôr desať i pätnásť rokov nachádzame v kronikách tatranských obetí viac. Horskí záchranári ich začali písať pred šesťdesiatimi rokmi, obsahujú však aj udalosti, ku ktorým prišlo omnoho skôr. Vďaka bývalému riaditeľovi  TANAP-u a spisovateľovi Ivanovi Bohušovi, ktorí ich vyhľadal v historických archívoch. Dozvedáme sa z nich, že prvý pomenovaný nešťastník, ktorému sa naše veľhory stali osudnými bol v polovici sedemnásteho storočia richtár a zlatokop zo Spišskej Belej Adam Kalstein. Povrávalo sa však, že za jeho smrť nemohli ani tak temné zákutia Bujačieho vrchu, ako jeho konkurenti, ktorý ho v týchto miestach zmárnili.

O sto rokov neskôr zaznamenáva kronikár ďalšieho hľadača pokladov, ktorý sa domov nevrátil. Stolársky pomocní Andrej Papirus z Matejoviec našiel svoj koniec vo Veľkej zmrzlej doline, kam sa zrútil z Čierneho štítu.

Keď mrzne úsmev na perách: Čítanie v hrubých knihách je smutné. Každá zo strohých správ totiž v sebe skrýva márny boj o prežitie. Bolesť, strach, beznádej. Na niektorých miestach sa však ťažko nepousmiať nad absurdnosťou situácie. Keď napríklad v septembri 1894 žiadal novojičínsky poštový úrad od Tatrancov informáciu, kde sa nachádza ich pracovník, ktorý sa nevrátil z dovolenky. Ďalšie čítanie však už úsmevné nie je. Ferdinanda Schleicha objavili po roku vojaci pri mapovacích prácach nad Večným dažďom. „Mŕtvola bola bez jednej nohy a lebka i všetké končatiny boli dolámané,“ uviedli vo svojej správe.

Päť rokov na to sa pod smrť tatranského sprievodcu podpísala lenivosť rakúskeho návštevníka. „Bolo turistovou vinou, že aj ináč slabého vodcu preťažil svojou batožinou, takže tento stratil pod Špárou rovnováhu a zletel do hĺbky,“ citujeme z kroniky. Rakúšan síce udalosť ohlásil a žandárom sa podarilo zraneného objaviť ešte živého, po troch dňoch však so zlomenou lebkou dokonal v domácom liečení.

Smutný osud postihol aj berlínskeho prokurátora Wehra, ktorý sa v júli 1904 vybral na svoju prvú vysokohorskú túru – na Patriu. Prudká búrka spôsobila, že sa stratil a zrútil do Mlynickej doliny. To, čo z neho zostalo objavili záchranári až na tretí krát. „Palice nešťastníka našli štyridsať a čiapku sedemdesiat metrov nad miestom, kde ležala mŕtvola,“ čítame v dobovej správe. „Hlava prokurátora bola rozdrúzganá a telo bolo poznačené mnohými ranami. Podľa stôp dokonal v najvyššej časti pádu vytečením mozgu.“

Bez rešpektu: Precenenie svojich síl patrí k jednej z najčastejších príčin tragédií. Niekedy sa však ani nechce veriť, ako sa dospelí ľudia dokážu chovať. Na svoju nedisciplinovanosť doplatil v júli 1912 nemecký profesor Alfred Seyboth. Keď so svojim priateľom dohnali na južných svahoch Vysokej inú skupinu, ktorá podľa nich postupovala príliš pomaly, pokúšali sa ju predísť. Jej vodca to však pokladal za nebezpečné, preto ich nechcel pustiť. „Seyboth vyhlásil , že sa teda zvezie po snehovom poli,“ píše kronikár. „Vodca Spitzkopf ho prísne napomínal, no nerozvážny turista trval na svojom. Sadol si na sneh a kĺzal – do smrti. Dokonal bez jediného výkriku. Zrejme stratil vedomie pri prvom údere do skaly…“

Zle skončila i tridsaťpäťročná ošetrovateľka z mukačevskej vojenskej nemocnice, ktorá po túre chcela stihnúť vlak a tak si pre návrat zo Zbojníckej chaty vybrala nebezpečný úsek po jazernej stene. Pravdepodobne sa pošmykla na tráve a padajúc po skalách utrpela fraktúru lebky a zlomeninu nohy. „Po páde žila, lebo si ešte vzpriamila nohu a ju i omotala,“ dozvedáme sa zo záznamov z roku 1917. „Potom však zomrela z vyčerpania a straty krvi. Trinásť dní ležala tesne pri chodníku. Až potom ju našli turisti.“

Hraničné situácie: Hľadieť na pomalú smrť svojich najbližších musela manželka podprokurátora najvyššieho súdu vo Varšave. Kazimír Kasznica zahynul v okolí Žabieho plesa spolu so svojim trinásťročným synom a jeho kamarátom. Kronikár v roku 1925 popísal túto udalosť takto: „Zomreli jeden po druhom, krajne vyčerpaní a premrznutí, pred očami duševne najsilnejšej a telesne najodolnejšej členky spločnosti, pani Kasznicovej, ktorá jediná prežila túto katastrofu a vlastnými silami sa dostala do Javoriny. Rolu v tragickej udalosti hralo snáď aj použitie koňaku. Bol aplikovaný ako posilňujúci prostriedok vtedy, keď vôľa turistov bola aj bez neho značne podlomená…“

Nekompromisne ukončil svoj život záložný poddôstojník z Benešova o šesť rokov neskôr. Po ukončení vojenského cvičenia sa vybral na túru juhozápadným hrebeňom Lomnického štítu. Odvtedy ho nikto nevidel. Neúspešne ho hľadalo niekoľko skupín zložených z frekventantov horolezeckého kurzu. Mŕtvolu v rozklade objavili až náhodní turisti. Vedľa nej ležala pištoľ. Z vyšetrovania vyplynulo, že muž sa pošmykol na snehovom poli a hlavou narazil do skaly. „Uvedomujúc si svoju beznádejnú situáciu urobil svojim útrapám koniec ranou z revolvera,“ uvádza kronikár.

Pomoc na dosah: Hory dokážu byť zradné a nevyspytateľné. Niekedy by stačilo málo, aby sa dalo tragédii vyhnúť. Len sa vydať správnym smerom. Poľskej učiteľke s priateľom sa to v roku 1937 nepodarilo. Pri zostupe z Lomnického štítu ich zastihla metelica a hmla. Žena bola príliš vyčerpaná na to, aby mohla pokračovať a tak obaja prenocovali tesne pod končiarom. Dúfajúc, že do rána sa počasie umúdri. Neumúdrilo. Chlad nasledujúcej noci učiteľku totálne vyčerpal a jej priateľovi sa zdalo, že zomrela. Preto sa s vypätím všetkých síl vybral dolu aby zachránil aspoň svoj život. Cestou späť stretol maďarských turistov, ktorým vyrozprával, čo sa stalo. Na mieste, kam Poliak uložil učiteľkine telo však nikoho nenašli. Následná záchranná výprava odhalila krutú pravdu. Žena sa po priateľovom odchode prebrala z hlbokého bezvedomia, pri prudkom pohybe sa zošmykla z plošiny, na ktorej ležala a zrútila sa do žľabu. Prípad bol o to smutnejší, že v čase, keď ešte dvojica volala o pomoc, bola len dvesto metrov od nich skupina záchranárov. V besnení živlov však ich kričanie zaniklo.  

Osudné výdobytky: Počas éry socializmu sa počet obetí výrazne zvýšil. „Vtedy prezident Gottwald vyhlásil že Tatry patria robotníckej triede. Hotely a penzióny znárodnili a urobili z nich ubytovne Revolučného odborového hnutia,“ spomína ďalší pamätník horskej služby a jej niekdajší náčelník Jozef Koršala, s ktorým spoločne listujeme stránkami kroník. „Začalo sem chodiť množstvo ľudí, ktorí sa v horách vôbec nevyznali. Zákazov a obmedzení vtedy nebolo a išli, kam chceli. A tragédií pribúdalo. Aj to bol dôvod, prečo musela vzniknúť profesionálna horská služba, či návštevný poriadok Tatier.“

Jozef Koršala pracoval ako záchranár od svojich osemnástich. Za vyše štyridsať rokov spoznal veľa neobyčajných príbehov. „Sú ľudia, ktorí prídu do hôr ukončiť svoj život,“ spomína. „Pamätám si na muža, ktorý niekedy v roku 1970 vyšiel na kopec, postavil si tam kríž a požil cyankáli. Hľadali sme ho vtedy po celých Tatrách.“

Ako pokračuje, niekedy k smrti dôjde úplne nezmyselne. Len preto, že niekto podcení zmenu zemepisnej výšky. Istý Bratislavčan sa ešte v roku 1964 vybral na rekreáciu do Tatranskej Lomnice. Precestoval vo vlaku noc a hory ho privítali v plnej kráse. Neodolal slnkom zaliatemu Lomnickému štítu, hneď nastúpil na lanovku a vystúpil do výšky 2632 metrov. Jeho organizmus to nezvládol a skolil ho infarkt.

Tragické absurdity:  V záznamoch nachádzame aj udalosti, ktoré sú takmer neuveriteľné. Keď sa napríklad horolezec z Brna pri pokuse zachrániť si život zabil vlastnou rukou. V apríli 1962 zostupoval zo Zlomiskovej veže a pošmykol sa. Zľadovateným terénom sa to ťahalo dole, preto sa pokúšal zabrzdiť horolezeckým čakanom. Tak nešťastne, že si jeho hrotom prepichol krčnú tepnu. Než mu niekto mohol pomôcť, vykrvácal. V tom istom roku sa do svojej práce príliš zabrala poľská fotografka. pri Studenovodskom vodopáde. Hľadala najlepšie miesto pre záber. Šmykla sa však na mokrej skale a silný vodný prúd ju vliekol kaskádami asi osemdesiat metrov. Zomrela krátko po vytiahnutí na breh. V osemdesiatomštvrtom zase blesk zabil českého elektrikára. Spolu s manželkou a niekoľkými priateľmi oddychovali na vrchole Jahňacieho štítu keď ostrý svetelný lúč preťal oblohu. Muža odhodilo do severnej steny, kde po dlhom páde zahynul.  O tri mesiace neskôr sa Tatranci presvedčili, že aj jazda na sánkach môže skončiť tragicky. Obeťou bol istý maďarský profesor, ktorý sa zrazil s iným sánkárom pri jazde z Hrebienka. Privolaný lekár konštatoval, že smrť nezapríčinil náraz ale infarkt ktorému Maďar podľahol tesne pred kolíziou.

 

Vyhledávání

Tip: Vyhledávejte dle autora pomocí autor: autor:”Erik Tabery” další tip

Výsledky vyhledávání

Hledám o sto šest
Vyskytla se chyba, zkuste to znovu.
Reklama