Reklama
 
Blog | Peter Galan

Plač, ktorý neklame

Asi ich všetci poznáte. Stretli ste sa s nimi. V uliciach väčších miest, vo vlakoch, krčmách, na staniciach. Sú presvedčíví, drzí, menia výraz tváre na počkanie, na povel dokážu i zaslziť a hlavne - sú jedným z dôvodov, prečo si už dnes pomáhame menej...

Nedeľné popoludnie, slnko doslova reve a ja ledva nesiem svojich sto kíl od nástupišťa k nástupišťu. Potrebujem sa dostať do dedinky, kde jazdia autobusy tak dva – trikrát denne. Pochádza odtiaľ totiž magor, ktorý v takmer stodeväťdesiatke narazil do policajta. Narkoman a recidivista. Aká bude asi jeho rodina? Náladu mám pod psa. Tým skôr, že nemôžem objaviť zastávku, odkiaľ mi to ide. Staničné námestie je vyľudnené, autobusov len pár. Nakoniec, kto by sa v tom hice, a ešte v nedeľu, išiel potiť do tých rozpálených plechoviek?

Možno práve vďaka malému ruchu okolo mňa periférne registrujem dievčinu prichádzajúcu od neďalekého parku. Pozriem na ňu a oči sa nám na chvíľku stretnú. Len na pár sekúnd. Ona ich okamžite sklopí a ja sa tiež tváim, že som hľadel inde. Je mladá, celkom pekná – vlastne viac než celkom – v ľahkom žiarivo bielom tričku, rifliach, teniskách. Cez plece má prehodenú cestovnú tašku, na nej položenú riflovú bundu. Pôsobí ako študentka, ktorej ušiel spoj. Pomaly sa uberá mojim smerom, ale nesnaží sa ma dobehnúť. Akoby chcela, ale  nemá odvahu. Ja sa zatiaľ súkam až na koniec námestia, kde konečne objavujem hľadanú zastávku.

Dievča ide stále viac menej za mnou. Chvíľami je na mojej úrovni, chvíľami zaostane. A stále nie je jasné, či tento náš súbeh nie je len náhodný. Trvá to aspoň desať minút. Možno viac. Nenápadne ju sledujem. Je skutočne pekná, trochu počerná, ale s jej priradením k rómskemu etniku som opatrný. Oblečenie má čisté, vlasy upravené, pohľad akoby plný neistoty. Nie je to ten typ, ktorý na vás hneď vybafne, že potrebuje euro, aby nakŕmila svoje dieťa. Aspoň sa mi nezdá.

Reklama

Cítim ju za chrbátom. Podvedome viem, že sa rozhodla. Začujem odkašľanie. Také divné. Skoro tuberácke. Len krátke, ale obraz študentky sa v tej chvíli začína rúcať. O pár sekúnd sa obrátim a ona stojí rovno za mnou. Tak na meter. Viac sa neodváži. Fikne, akoby sa chcela rozplakať a v tej chvíli viem, čo bude nasledovať. „Prepáčte,“ začne lámavým hlasom a na moment sa odmlčí. Premeriavam si ju od hlavy po päty, snažím sa ju „prečítať“.

Pozerá na mňa a znovu začne: „Prepáčte, môžem sa vás niečo opýtať?“

A zase stíchne. Doslova odovzdane čaká na moju odpoveď. Mätie ma jej neistota a hmatateľný strach. Na druhej strane ma jej fikanie akosi vracia do reality. Pripadá mi hrané a neprirodzené.Ale rovnako môže byť dôkazom, že žiadanie o pomoc nie je pre ňu jednoduché. Tým skôr, že skutočne nie je dobrá herečka.

Nemám však rád, keď mi niekto klame, keď sa ma pokúša podviesť. Aj keď ide len o pár centov, ktoré možno chce. Neviem. Ona nič nehovorí, ja sa v duchu potácam medzi vôľou pomôcť niekomu v núdzi a neistotou, či moje peniaze neskončia u nejakého jej pasáka, sediaceho neďaleko.

Nakoniec rozhoduje tuberácky kašeľ a plačlivé divadlo. Dvíham ruku v odmietavom geste. Dievča akoby dostalo facku. Mierne ustúpi a o sekundu sa pomalým krokom uberá preč. Pozerám na ňu a mám sto chutí zavolať ju naspäť. Takto sa predsa nechová podvodník. Alebo chová? Neviem. Ale nemôžem sa zbaviť neistoty. Nezmýlil som sa? Čo ak skutočne potrebuje pomoc? Čo ak je v zúfalej situácii a, tak ako ja, ju už odohnalo zo dvadsať – tridsať ľudí? Z hrdla mi však nevychádza zvuk. Neurobím nič a po chvíli sa mi stráca z dohľadu.

Autobus odchádza o viac ako dve hodiny. Niet čo robiť a tak idem do blízkeho centra. Dievča mi neschádza z mysle. Zo skúsenosti viem, že takéto typy skúšajú otravovať ľudí niekoľko hodín. Vyslovene si želám, aby som ju uvidel, ako pýta peniaze od niekoho iného. Aby som sa mohol uistiť, že skutočne nemá problém zastaviť kohokoľvek a skúšať, kým to nevyjde. Nikde ju však už nenachádzam. Ani keď sa po ľahkom obede na stanicu vraciam.

Cítim v sebe zlosť. Zlosť na systém, na špekulantov, ktorí nechutne zneužívajú dobrotu ľudí. Až natoľko, že aj tí s najväčším srdcom sa nakoniec zatvrdia. A  nedajú. Ani cent. Lebo neveria. Lebo ich už mnohí oklamali. Lebo sami veľa nemajú. Lebo im nemožno donekonečna brnkať na city. Tak sa stane, že niekedy nepomôžu ani tým, ktorí to zúfalo potrebujú. Hoci by pomôcť možno chceli…

Prichádza autobus, nastupuje doň pár ľudí. Stojím pred dverami a váham. Nemám ani najmenšiu chuť hľadať v dedinke na konci sveta rodinu akéhosi kriminálnika. Nemám chuť na nič. Vodič na mňa pozrie, ja zakrútim hlavou. Obraciam sa a odchádzam do nemocnice. Za policajtom, ktorý už deväť dní leží v umelom spánku a dýchajú za neho prístroje. Neviem, čo o tom  vlastne napíšem.

Na chodbe ARO stretávam jeho rodinu. Otca, matku, priateľku, sestry… Chodia sem každý deň. S nádejou, že mladý muž, ležiaci bez života na oddelení, konečne otvorí oči. Pýtam sa, či niečo povedia pre časopis. Nejasne kývnu, ale musím počkať. Najprv chcú vidieť či sa nestal zázrak. O pár minút sa otvoria dvere. V nich sa objaví otec. V očiach neuveriteľná radosť, ruky zovreté v päsť drží víťazne pred hruďou.

„Prebral sa, hovorili sme spolu!“ derie sa z neho. Zvyšok rodiny zalejú slzy. Nemocničná chodba akoby ožila. Objatia, emócie, plač. Tentoraz úprimný, čistý, nehraný. Ten, ktorý vychádza zo srdca… Tu sa nedá pomýliť.

 

 

Vyhledávání

Tip: Vyhledávejte dle autora pomocí autor: autor:”Erik Tabery” další tip

Výsledky vyhledávání

Hledám o sto šest
Vyskytla se chyba, zkuste to znovu.
Reklama