Nedávno som dostal za úlohu napísať o dvoch mužoch, čo sa obesili v záhrade jedného z honosných domov na južnom Slovensku. Chlap – údajne rómsky podnikateľ, u ktorého títo dvaja bývali, ich našiel visieť bez života na jednom zo stromov. Reportérom o pár hodín vykladal, ako oboch prichýlil, pomáhal im, dával im jedlo, staral sa o nich, ako dvojicu nebožtíkov – otca a syna – zachránil pred biedou. No, väčšieho dobrodinca by ste ťažko našli.
Zakrátko však bolo všetko inak. Patológ pri súdnej pitve totiž našiel listy, ktoré si samovrahovia ukryli na telách. Z nich vyplynulo, že rómska rodinka si z týchto mužov urobila otrokov. Obrali ich o peniaze, zadlžili, ponižovali… a dohnali k smrti.
„Podnikateľ“ skončil vo vyšetrovacej cele, jeho rodinka si však nerušene žije ďalej v peknom domčeku, stráženom dvoma kamerami. S médiami už hovoriť nechcú. Vedia, že tentoraz prestrelili. Že tí, ktorých vydierali, ich usvedčili. Že ich superbiznis skončil. Pravdepodobne.
Je zbytočné popisovať všetky okolnosti prípadu. To podstatné som napísal. Chcem hovoriť o zúfalstve a beznádeji, o tom, koľko nešťastia dokážu spôsobiť primitívne, zločinecké hyeny. Na Slovensku, v Čechách, v Amerike, hocikde. Hocikde tam, kde im to spoločnosť umožňuje…
***
Nie je jednoduché prísť za pozostalými a žiadať ich o rozhovor. Chce to veľa sebazaprenia, silný žalúdok aj istú drzosť. Z času na čas to robievam. Dúfajúc, že ich slová plné smútku pohnú tými, ktorí môžu niečo zmeniť. Tentoraz mierim do Banskej Štiavnice. Za bývalou rodinou mŕtvych. Ich telefónne čísla nie sú v žiadnom zozname, takže idem naslepo, riskujúc, že mi ani neotvoria. Nestalo sa. Chcú hovoriť, chcú vyrozprávať svoj žiaľ, chcú aby ľudia vedeli, čo sa okolo nás deje. Chcú aby vedeli, že sa to môže stať hocikomu. Že to nie je film, ale krutá realita.
Sedíme v pološere obývačky a pijeme čaj. Milka hovorí o svojom manželovi, o synovi. Akí boli, čo ich bavilo, čo milovali. A o listoch. O tých ktoré si otec so synom prilepili na telá, predtým než si na krky založili slučky a obesili sa. Píše sa v nich o tom, ako si z nich rómska rodina urobila sluhov, ako sa im vyhrážali smrťou, šibrinkovali im pred očami nožmi, ako ich štyri mesiace deptali, ponižovali, ako im všetko zobrali – autá, cennosti, peniaze, ľudskú dôstojnosť. Ako si museli vybrať pôžičky a tie svojim väzniteľom odovzdať, ako museli doslova žobrať od všetkých známych, aby mali aspoň trochu pokoja a na chvíľu uspokojili nenásytné tlamy svojich strážcov, ako ich cigáni nútili behať nahých po dedine a pritom sa rehotali a nahrávali ich na mobily, ako museli jesť zvyšky jedál, ktoré po rodine zostávali. Nevedeli čo ďalej. Báli sa o seba, ale ešte viac o svoju rodinu. Veď ich trýznitelia vedeli všetko. Adresy, telefónne čísla, niektorých poznali osobne. Videli len jedinú cestu, ako sa z otroctva vymaniť – vlastnú smrť…
Milka plače, starší syn, ten čo prežil, zviera päste. Nechápu, ako sa niečo také môže vôbec stať. Mne kypí žlč. Premýšľam o tej falošnej „politickej korektnosti“ keď novinár pomaly ani nemôže napísať, ktoré etnikum sa pod túto hrôzu podpísalo, o hlúpej multikultúrnej spoločnosti, kde na seba narážajú nezlučiteľné životné filozofie, iné pohľady na ľudskú dôstojnosť, životný štýl, hnevá ma absurdnosť systému, ktorý umožňuje zločincom voľne behať po slobode a ničiť životy iných. Len aby mali vždy čo žrať. Zadarmo. Lebo sa im zachce. A polícia, súdy? Kto by im už dnes veril? Každý radšej mlčí a nestará sa. Prečo by mal riskovať krk a na súde prstom ukázať na zločincov, keď ich štátna moc najneskôr o pár rokov opäť pustí na slobodu? A možno ani nie o pár rokov. Neraz sú vyšetrovaní na slobode, advokáti z nich urobia nevinné ovečky, preťahujú súdne konania, vymáhajú si dohody… Svedok je v tomto prípade hrdinom, ktorý môže po zvyšok života čakať, že hyena bez zábran a úcty k ľudskému životu mu to môže kedykoľvek zrátať. A opäť sa dokopy nič nestane. Len ďalšia vražda. Kto by ich už dnes počítal?
Za oknom sa pomaly zvečerieva. Sedíme už takmer dve hodiny. Čaj je dávno vypitý. Slzy vysychajú. Veď aj plač sa časom vysilí. Všetko sme si už povedali. Vlastne všetko nie. Všetko sa ani povedať nedá. Ako popísať pocity ženy, ktorej odovzdajú telá milovaných ľudí a jediný majetok, ktorý im zostal – tri igelitky špinavého páchnuceho oblečenia? Akoby išlo o telá bezdomovcov. Ako vyjadriť, čo cíti chlapec, ktorý úplne nezmyselne prišiel o otca i o brata? Koľko nocí budú pred spaním hľadieť do stropu a pýtať sa: „Prečo?“
Lúčime sa, podávame si ruky, vyjadrujeme vieru, že aspoň niekto z páchateľov skončí za mrežami. Na dlho. Nemôžem sa však zbaviť dojmu, že nakoniec bude všetko inak. Polícia nebude schopná dokázať všetky hrôzy, ktoré sa za múrmi domu na juhu Slovenska odohrávali, svedkovia budú mať strach vypovedať… a listy mŕtvych? Tie dobre zaplatený advokát zmetie pod stôl, spochybní, degraduje. Veď prečo nie? Je to jeho práca. On s prípadom nič nemá. Prd mu záleží na tom, či budú vinníci potrestaní. Hlavne, že dostane svoj tučný bakšiš. Divný systém.
Sadám do auta a vyrážam na nočnú cestu domov. Cez malebné Štiavnické vrchy, cestou plnou serpentín. Z reproduktorov znejú náladové melódie, na tachometri striedam stodvadsiatku so šesťdesiatkou. Diletantská jazda ma trošku odreaguje. Pomáha utlmiť zlosť, bezmocnosť, beznádej. Viem však, že o pár hodín sadnem k počítaču a ku všetkým tým hrôzam sa budem musieť vrátiť. Aby som napísal ďalšiu kapitolu smutnej slovenskej reality…