V Bagrame nás čakali tri kontroly, niekoľko sto metrov od seba a
vojenský tábor s asi 5 000 vojakmi z celého sveta. Tu sme mohli odložiť
zúfalé vesty, helmy a začať zisťovať, čo všetko sa na takej základni dá
robiť…
Napríklad takí Američania. Furt len behajú. A ja som si myslel, že to oni len vo filmoch…
A potom jedia. Treba povedať, že nie zle. Výber bol
fantastický. Akurát sladké kuratá si mohli odpustiť…
A ešte kontrolujú. Na obrázku bezpečnosť letiska. Okrem toho však dohliadali aj na maximálnu povolenú rýchlosť v tábore, ktorá bola 25 míľ za hodinu. Normálne za jej prekročenie dávali pokuty!
Ale nekontrolovali len Američania. Kórejci pri vstupe do ich nemocnice za nimi vôbec nezaostávali. Skôr naopak. Mieriť guľometmi na chorých Afgancov, ktorí mali za sebou už niekoľko previerok, než sa dostali až sem, mi predsa len pripadalo trochu prehnané…
No a po kvalitnom preskenovaní už zostávalo len počkať na ošetrenie.
Americká poľná nemocnica v Bagrame. Nenechajte sa pomýliť,
jej vybavenie, ktoré ukrývajú tieto stany, by im mohla závidieť
ktorákoľvek nemocnica u nás.
Strážnikovi pri vchode stačila M16-ka
Pred vstupom do stánku zdravia vyprázdnite zásobník…
Vybavenie tu mali lepšie ako v " špičkových"
zdravotníckych zariadeniach na Slovensku. Mohli sa púšťať aj do
najťažších operácií. Rontgeny, ME, či CT mali napojené na internet a pri
problémoch odosielali snímky na vyhodnotenie do Nemecka. Ošetrovali tu
predovšetkým Afgancov. Najťažšie prípady. Tých, ktorým míny odtrhli končatiny,
znetvorili tváre. Jeden z amerických doktorov nám povedal smutnú zaujímavosť.
Deti, ktoré prídu pri strete s mínou o ruku, alebo nohu sem rodičia prinesú,
ale potom sa už neukážu. Nechajú ich svojmu osudu. Nemôžu pracovať a rodina by
ich neuživila. A tak sa ich radšej vzdajú…
Nevábne prostredie, ale všetko prísne účelné…
Operačný sál…
Hľadači mín … alebo sapéri. V celom Afganistane je
približne sedem miliónov mín, pričom práve v okolí Bagramu je ich
najviac. Problém je, že po tom, čo ich Rusi "nainštalovali" ich
Afgánci zase vykopali a preložili kam im napadlo. Takže v tom nie je žiaden systém a
ich lokalizácia, aj s najmodernejšou technikou, je mimoriadne náročná. Sú totiž
všade, aj mimo označených území. Sapéri – títo na obrázku sú z Poľska – sú
ohrození na každom kroku a musia byť v neustálom strehu. Nielen kvôli mínam,
ale aj útokom z okolitých hôr. Aj preto môžu robiť maximálne pol hodiny v kuse
a tri hodiny denne. Dohliada na nich špeciálna skupina takzvaných "Gromakov",
ktorí sledujú okolie.
Míny hľadajú v Afganistane aj takzvané "military working dogs". Sú to
špeciálne vycvičené psy, ktoré čuchom vyhľadávajú výbušniny. Ak mínu zacítia,
sadnú si na miesto a čakajú na sapéra, ktorý ju príde zlikvidovať. Ak ju
nezacítia, je to ich koniec… Tie som pri práci nevidel. A vôbec mi to
nevadí…
Vrakovisko ruských vojenských lietadiel. Po celom okolí boli úlomky z nich. Viete si predstaviť ten jed, ktorý musel vojsť do sapérov, keď imaparát zapišťal, že je pod zemou kov, potom ho opatrne obkopali a nakoniec zistili, že je to len kus plechu…?
Voľný čas trávili Američania rôzne. Tento napríklad preháňaním sa na terénnej motorke popri mínových poliach…
Ešte jeden pohľad na afganskych robotníkov na základni. Denne sem prichádzali, absolvovali všetky kontroly a večer sa vracali do svojich domovov. Ako som už napísal v predchádzajúcom príspevku, údajne s troma dolármi vo vrecku.
Poľský tábor. Pri svojich ubytovniach si nainštalovali takéto smerovky.Aby vedeli, kde sa ich domovy aspoň zhruba nachádzajú…
No a takto sme bývali my. V noci bola trochu zima, ale to bol naozaj zanedbateľný detail. Stačilo si predstaviť, ako si žijú domáci v rozbombardovaných domoch mimo tábora…