Reklama
 
Blog | Peter Galan

Návrat medzi ľudí

Spoznali sme sa pred nejakým desaťročím, keď som bol urobiť reportáž v netradičnej protialkoholickej liečebni v Bátorových Kosihách. Zastavil sa tu za priateľmi, za ľuďmi ktorí mu pomohli a ktorým navždy vyhradil miesto vo svojom srdci. Medzi rečou mi vyrozprával svoj príbeh. Príbeh Vilyho - beznádejného alkoholika. Chlapa zadlženého až po uši. Bez práce, bez nádeje. Človeka na odpis, ktorému už nikto neveril. Ani on sám.

Viliamov otec bol tvrdý notorik. Zomrel ako 44-ročný a na matke ostala výchova dvoch detí. Možno aj preto si malý Vily chcel raz založiť kompletnú  rodinu. Aby mala všetko, čo k nej patrí. Keď trošku podrástol, odišiel na hotelovú školu. Tam privoňal k alkoholu. Boli to len prvé, nevinné pokusy. Nasledovala vojenčina v Bardejove. Dostal sa k svojej profesii – kuchárčine. Okrem vredov ho armáda nijako nepoznačila.

Prvá rana
Po návrate z Bardejova si začal užívať slobodu. Bol mladý a ako každý, občas sa obzrel po dievčatách. Na jednej z diskoték spoznal Janku. Dva mesiace po spoločne strávenej noci mu oznámila, že spolu čakajú dieťa. Hoci sa všetko dialo v náhlivosti, Vily ani na chvíľku nerozmýšľal o tom, že by sa o ňu nepostaral. Prijal to ako fakt a onedlho bola svadba. Zakrátko obaja zistili, že ich vzťah fungovať nebude. Boli príliš mladí a takmer sa nepoznali. Hádky boli na dennom poriadku. Po necelom roku podal Viliam žiadosť o rozvod. „Vtedy vo mne všetko stroskotalo,“ spomína. „Vždy som sa chystal na život v usporiadanej rodine a teraz toto. Bol som veľmi nešťastný.“
V tom čase začal pracovať ako „inventúrnik“ v Jednote. Chodil od prevádzky k prevádzke a kontroloval. Prácu mal rád a rozumel jej. „Po rozvode som sa však nevedel sústrediť. Skúsil som upokojujúce tabletky, lenže tie príliš nepomáhali.“ A tak, keď mu kamaráti povedali „Daj si poldeci, bude lepšie“, skúsil. Spočiatku to fungovalo. Nálada mu stúpla, dokázal sa aj lepšie koncentrovať na prácu. Ibaže alkoholu pribúdalo. Pravidelne si po inventúre otvorili fľašu a vypili ju.

Neúspešné liečenie
O rok už nasledovali pravidelné ranné dávky. Bez nich Vily nevedel ani jesť. Cez deň sa tiež „ulialo“ pár pohárikov a večer zas. „Ťažko povedať, kedy som začal byť závislý. Po necelých troch rokoch sa mi však za triezva tak triasli ruky, že som nevedel zasunúť kľúč do kľúčovej dierky.“
Vtedy sa zoznámil s druhou ženou. Po niekoľkých mesiacoch prišla na svet dcérka. Vily kúpil dom. Hoci zarábal slušne, musel si zobrať aj nemalé pôžičky. „Marcela vedela, že pijem, ale hovorila si – nie viac ako iní. Ja som však cítil stále väčšiu potrebu.“ V práci tiež zaregistrovali, že to mladý inventúrnik preháňa a napomenuli ho.
Doma prepukli hádky. Neostávalo nič iné, len protialkoholické liečenie v Hronovciach. „V Jednote prisľúbili, že keď sa vrátim, vezmú ma späť. Bol som tam tri mesiace. Ale potom človek vyjde na ulicu a čo ďalej? Abstinoval som rok. Prišiel však problém a bol som v tom zase.“
Dlžoby za alkohol sa kopili, a tak musel predať dom. „Manželka ma prosila, aby som prestal. Vraj ak už musím, nech si vypijem doma pivo. No ja som chcel len pálenku. A veľa. Pollitrovka či sedmička denne mi nerobila problém.“ Vily už síce „nenasával“ do bezvedomia, ale zato systematicky a bez prestania. Potreboval mať stále svoju hladinu.
Ani pri posteli nesmela chýbať fľaša. Marcela nevydržala a odišla k rodine. Vily na liečenie. Po návrate vydržal už len sedem mesiacov. „Hanbil som sa vrátiť do Jednoty. Pravdepodobne by ma už ani nevzali. Bolo to po revolúcii a vtedy sa skôr prepúšťalo.“ Opäť začal piť. Ďalšie liečenie už podľa neho takmer nemalo význam. „Po ňom som abstinoval len pár mesiacov. Viete, každý alkoholik si myslí, že keď na chvíľu prestane, dokáže to ovládať. Opak je pravdou. Stačí jediný pohárik – a ste naspäť.“

„Chľast“ a veritelia
Po návrate si začal hľadať príležitostné práce. Ako kuchár, čašník. Vystriedal viacero zamestnaní, ale všade musel pre alkohol skončiť. V tom čase sa míňali aj financie z predaja domu. Požičané peniaze nevracal. Len míňal. Veritelia sa začali ozývať intenzívnejšie. Až tak, že Vily prišiel do konfliktu so zákonom. Niekoľkokrát skončil v nemocnici. „Vracal som krv, popraskali mi hlasivky, strácal som chuť do jedla. Moja váha pri výške 172 centimentrov klesla zo 74 na 53 kíl. Žalúdok sa mi úplne scvrkol. Niekedy som si dal kúsok mandarínky a išla mi dolu krkom ako výťah. Ostal som len pri cigaretách a alkohole.“ Mama bola nešťastná. Najprv otec, potom syn. Obaja alkoholici. Snažila sa bojovať a udržať syna doma. Márna snaha. „Keď nebol alkohol, boli tabletky. Už som ani veľmi nerozmýšľal nad tým, čo konzumujem. Dôležité bolo, na čo stačia peniaze. Niekedy som sa uchýlil aj k starej narkomanskej klasike – chlieb a okena. Aj keď som vedel, že robím zle sebe a svojim blízkym,
nedokázal som to zastaviť. Pre mňa bolo podstatné prestať sa triasť, upokojiť sa, aspoň na chvíľu uniknúť sám pred sebou.“

Beznádej
V situácii, keď bol Vily prakticky na mizine, dostal ešte pár korún z predaja domu. Avšak nešli veriteľom, ale opäť ich prelial dolu hrdlom. „Cítil som, že je toho na mamu už priveľa. Bola doslova uštvaná. Tak som sa zbalil a odišiel z domu.“ Kým mal za čo, prespával v hoteloch, neskôr aj vonku. Hľadal, kde mu niekto niečo naleje. Kto ešte dá peniaze, kto zaplatí. Potom dostal sociálny byt v štvrti, kde bývali väčšinou neprispôsobiví občania. Alkoholici, bezdomovci. „Už som nevedel existovať. Každú noc som zaspával s vedomím, že mám obrovské dlžoby a nikdy ich nedokážem vrátiť. Určite nie z 1 500 korún sociálky.“
Nasledovalo štádium, keď Vily začal mať samovražedné sklony. Dvakrát si chcel vziať život, dvakrát sa v poslednej chvíli zastavil. Bolo však len otázkou času, kedy svoj úmysel dokoná. Potom nastal zlom. Hoci to tak spočiatku vôbec nevyzeralo. „Kúpil som od istého človeka víno,“ spomína Vily na jeden z nepríjemných zážitkov. „Neviem, čo s ním bolo, ale prišlo mi hrozne zle. Vracal som až po pohotovosť. V tomto stave som prechádzal okolo maminho bytu, neodvážil som sa však poprosiť ju o pomoc.“
Lekári vtedy hovorili o otrave alkoholom. Vilyho si tam nechali dva týždne, nasadili mu infúzie, podávali medikamenty.

Prvú noc presedel na posteli s miskou pod bradou. Nedokázal totiž udržať sliny. Vtedy si uvedomil, že nie je ďaleko od konca. Že má poslednú šancu. Musí sa rozhodnúť. Ak zlyhá, nebude mať už viac síl. V tom horšom prípade vedel presne, čo spraví. Kúpi si zo sociálky kopu tabletiek a liter pálenky…
„Keď ma mali prepustiť z nemocnice, nebol som si ešte istý,“ pokračuje Vily. „Požiadal som teda doktorku, aby mi pobyt predĺžili aspoň o týždeň. Bál som sa vyjsť na ulicu.“ Nakoniec však musel odísť. Jeho prvá cesta viedla do krčmy. Sadol si k stolu, objednal kávu a malinovku. Niekoľkokrát to „otočil“ a odišiel. Na druhý deň znova. Týždeň a potom ďalší. Keď večer prichádzal domov, mama neverila. Cítila z neho krčmu, ale alkohol v dychu nie. „Prečo tam chodíš?“ pýtala sa ho. „Mami, neujdem pred tým. Chľast je všade. Musím sa s tým naučiť žiť…“ odpovedal.
Takto prešiel mesiac. „Nebol ľahký,“ tvrdí Vily. „Niekedy, keď som hľadel na druhých, ako pijú, celý som sa spotil. Občas ma chceli vyprovokovať, aby som si s nimi jeden dal. Alkoholici sa totiž neradi pozerajú na niekoho, kto skúša prestať, alebo už prestal. Nikomu neradím podobný postup, ale mne pomohol. Presvedčil som sa, že trochu vôle vo mne predsa ostalo.“

Prvý krok
Po čase bolo treba niečo robiť s vlastnou existenciou. Prácu si však nevedel nájsť. Niekde mu priamo povedali, že miesto nemajú, inde zase, vraj abstinuje príliš krátko na to, aby sa na neho mohli spoľahnúť. Bývalí parťáci ho medzi seba nechceli a ostatní mu nedôverovali. Nakoniec, ani sám Vily si nebol istý, kedy príde kríza a či ju prekoná. „Mama mi občas spomenula centrum v Bátorových Kosihách, ale ja som už neveril. Prežil som si tri liečenia a nepomohli mi.“
Situácia sa však zhoršovala. Nemal robotu ani peniaze, dlhy ho tlačili a navyše nikam nepatril. Hrozilo, že v zúfalstve opäť skončí pri poháriku. „Viete, to je najľahšie. Alkoholik si vždy nájde dôvod, prečo sa znova napiť. Buď je na vine okolie, rodina, alebo aj politická situácia…“

A tak predsa išiel. Aspoň sa pozrieť. Možno… To bolo v júni pred siedmimi rokmi. „Návšteva centra ma doslova vyviedla z miery,“ hovorí Vily. „Neviem to ani opísať. Už pri privítaní som niečo cítil. Lásku? To je asi jediné slovo, ktorým sa to dá vyjadriť. Kálmán a Gizella ma pozvali do kancelárie. Vyrozprával som im svoj príbeh a akosi som cítil, že to nie je formalita. Že počúvajú srdcom. A tiež som vedel, že som na dobrom mieste a chcem ostať.“ Vily sa zaradil k asi desaťčlennej komunite „rehabiliantov“. Dostal izbu a začal pracovať. Hlavne v kuchyni, kde to poznal najlepšie.

Cesta naspäť
Liečebňa Nádej v Bátorových Kosihách vtedy ešte len začínala. Nerozbiehala sa ľahko. Keď sa manželia Kálmán a Gizella Szöcsovci, bývalí kňazi reformovanej cirkvi, rozhodli prenajať schátranú budovu neďaleko kostola, miestni obyvatelia boli proti. Mali obavy, akí ľudia sem prídu. Napriek tomu manželia budovu od obce získali a začali pracovať. Finančné podmienky boli viac ako zúfalé, hoci ľudia, čo sa sem prichádzali liečiť, prispievali na prevádzku väčšinou svojej sociálnej podpory. Bolo treba prepustiť kuchárku. Varenie si zobral na starosť Vily. Bez zázrakov to však nešlo. „Uvaril som napríklad moriaka, urobil som z neho polievku, mäso potom použil do rizota a z druhej polovice som ešte musel pripraviť na raňajky paštétu.“

Reklama

Dnes je už, našťastie, situácia iná, aj vďaka rôznym sponzorom. „Raz si ma zavolala Gizella, aby som išiel nakúpiť potraviny. Dala mi desaťtisíc. Mne! Čo toľkým ľuďom dlhujem, komu už nikto nechce požičať, nikto neverí… Odišiel som do svojej izby a rozplakal sa. To boli tie malé momenty, ktoré mi pomáhali vydržať.“
Obaja manželia sa plne venovali svojim zverencom. Bývali priamo v centre a vždy si vedeli pre každého nájsť čas. Prvoradý bol pre nich duchovný rozmer. Dať liečeným pocit, že ich niekto počúva, že im chce skutočne pomôcť, že má o nich záujem. Viedli s nimi dlhé rozhovory o živote, o Biblii, o tom, ako žiť.

„Sú to neskutoční ľudia. Raz som videl Kálmána, ako v kuchyni chytil muchu. Neveril som vlastným očiam. Otvoril okno a vypustil ju von. On je proste taký. Neuveriteľne mäkký ku každému, kto potrebuje jeho pomoc, ale sám k sebe tvrdý ako kameň. Je schopný pracovať do vyčerpania. Nie, nechcel by som byť ako on. Ani by som to nedokázal. Ale ďakujem Bohu, že existuje, že som mal možnosť takého človeka stretnúť…“

Nemecko
Vily ostal v Bátorových Kosihách rok. S návratom „zdravého rozumu“ si však opäť začal uvedomovať, že mu ostalo veľa dlhov. Dvestopäťdesiattisíc nie je málo, ak niekto žije zo sociálnej podpory. Bál sa, že ak odíde, depresie z finančnej situácie ho zase môžu dostať tam, kde bol. Na dno. Porozprával sa o tom s Kálmánom. Ten mu odpovedal: „Vily, hlavné je, aby sme začali…“

Ale ako? Zo sociálky mu ostalo mesačne 300 – 400 korún. To mal na tabak a kávu. Ale skúsil. Po 50, 20 korunách riešil malé sekery v krčmách. Každý mesiac niečo. „Netušil som, že Kálmán s istým známym na mňa niečo šijú,“ usmieva sa Vily. „No a onedlho sa mi tento človek ozval, vraj môžem ísť pracovať do Nemecka. Poslal mi dokonca peniaze na pas. Tie som však hneď vrátil naspäť. S tým, že ja už od nikoho pôžičku nevezmem…“ Nakoniec Vilyho presvedčili a onedlho bývalý beznádejný alkoholik odcestoval. Najprv robil umývača riadu v istom kaštieli. „Keď som dostal 120 mariek za jediný deň, nechcel som uveriť. Ja, čo som nemal ani na cigarety, som za jediný deň získal toľko peňazí. Hneď som si sadol k stolu a počítal, ako dlho potrvá, kým budem mať na splatenie
dlhov.“
Práca v kaštieli sa síce o niekoľko mesiacov skončila, ale známi mu našli ďalšiu. Tentoraz miesto pomocného kuchára. „Mal som jasný cieľ, a tak mi neprekážalo robiť šesť dní v kuse od rána do večera.“ Peňazí utešene pribúdalo, a keď Vily prišiel na Slovensko predĺžiť si pracovné víza, povedal si, že je čas na vrátenie dlhov. Nasadol do taxíka a vyrazil na okružnú jazdu.

„Všetci boli z toho hotoví. Už neverili, že svoje peniaze niekedy uvidia. Niektorí dokonca zabudli. Veď to boli aj osemročné dlžoby. Jedna vedúca podniku práve odchádzala do dôchodku. Keď som jej povedal, že mám pre ňu, ´tých´ desaťtisíc, objala ma a obaja sme sa rozplakali. Toto bolo dôležité! Nedá sa zaplatiť pocit, keď sa ľuďom môžete pozerať do očí, keď si môžete ísť pokone, bez stresu ľahnúť…“

Čistý?
Potom sa vrátil a opäť zarába. Tentoraz už pre seba. Prišiel čas splácať morálne dlhy. Voči blízkym, ktorým ublížil, i voči sebe. A tiež splniť svoj detský sen o rodine. Vyberal dlho, ale nakoniec predsa našiel. Dievčinu z dediny. Peknú, milú. „Myslím, že ona je presne tá, akú som vždy chcel.“

Dnes už verí, že alkohol je preňho minulosťou. Napriek tomu si však s niektorými z bývalých závislákov zatelefonujú. Rozhovory nie sú dlhé. Len sa navzájom presvedčia, či sú ešte stále „čistí“…
„Necítim sa ako hrdina. Ani okolie ma zaňho nepovažuje. Skôr naopak. Trvalo dlho, kým som si opäť získal dôveru. Je asi chybou mnohých alkoholikov, že keď prídu z liečenia, čakajú, ako ich všetci budú obdivovať a automaticky prijmú. Je to presne naopak. Až potom, v reálnom živote, potrebujú najviac sily.“

A Nádej? Ešte aj po siedmich rokoch sem chodí. Len tak pohovoriť si, stretnúť sa s bývalými „chovancami“. Tu mu uverili, tu mu pomohli, dali šancu a ukázali, ako ju využiť. Tu je doma…

Vyhledávání

Tip: Vyhledávejte dle autora pomocí autor: autor:”Erik Tabery” další tip

Výsledky vyhledávání

Hledám o sto šest
Vyskytla se chyba, zkuste to znovu.
Reklama