Reklama
 
Blog | Peter Galan

Romale

Výlet do rómskej osady patriacej dedine Veľká Lomnica. Jej starosta by chcel ukázať turistom, ako žijú Rómovia.

„Koľko ľudí tu pracuje?“ pýtame sa skupinky na „hlavnej triede“ osady Nový Dvor. Odpoveď prichádza bleskurýchle: „Žiadny!“ Niekoľkí sa však predsa zamyslia. „Hej počkaj! Však tento robí, jak sa volá… tu v prvom dome…“ protestuje štyridsiatnik v montérovej bunde a snaží sa vyloviť meno z pamäti. Jeho sused ho zarazí: „Ale nie, veď ten teraz skončil!“ Nakoniec sa zhodnú na dvoch menách. Na tretieho si nevedia spomenúť. Z tisícsedemsto obyvateľov to naozaj nie je veľa. Aj keď podstatnú časť tunajšieho obyvateľstva tvoria deti a mladiství. Nebolo to tak ale vždy. „Za komunizmu sme mali prácu,“ hovoria osadníci. „Kto nerobil, išiel do basy. A čo nám chýbalo? Prečo to teraz tak nie je? Čo táto demokracia pre nás spravila? Len nás okráda! My sa roboty nebojíme. Len nech nám ju dajú. Čo máme z toho že sedíme doma? Sme chudobní ako kostolné myši a nemáme čo do úst vložiť!“

Nech len prídu: V malebnom prostredí Vysokých Tatier pôsobí rómska osada s približne dvesto obydliami a tisícsedemsto obyvateľmi ako päsť na oko. Polorozpadnuté chatrče, z dreva zbúchané búdy, zvyšky stavebného materiálu rozhádzané po celom okolí, blato namiesto chodníkov, kopce odpadkov, ľudské výkaly priamo pod nohami… to všetko, v kontraste so slnkom  zaliatymi veľhorami v pozadí, pôsobí až neskutočne. Dav okolo nás sa rozrastá a – ako je už u Rómov zvykom – všetci hovoria naraz. Vôbec im neprekáža, že priemerný človek s normálne vyvinutými zmyslami nedokáže všetky ich informácie spracovať. „Jasné že tu chceme turistov,“ reagujú niektorí na nápad starostu, urobiť z osady, ktorú toto etnikum obýva už viac než sto rokov – živý skanzen. „Nech sa len prídu pozrieť. Nech vidia ako biedne žijeme!“

Spolu so sedemdesiatjedenročnou Máriou Horvátovou sa predierame zástupom detí, ktoré sa nám doslova hádžu pred objektív fotoaparátu, prechádzame úzkym dvorom plným rozvešanej bielizne k nevábne pôsobiacej drevenej búde. Tu žije už celé roky. „Veď sa poďte pozrieť, u mňa je pekne a čisto,“ hovorí, odomykajúc visiaci zámok, ktorý by mal zabrániť prístupu nežiaducich návštevníkov. Hovorí pravdu. Malá miestnosť je skromná, ale uprataná, riady na linke poukladané v šíku, na stene visí niekoľko spomienkových fotografií a veľký kríž. „Nech sem len turisti prídu,“ smeje sa. „Radi sa s nimi porozprávame. Možno im aj zatancujeme a zaspievame.“

Reklama

Aj jej švagor Andrej Polhoš, bývalý obecný poslanec, si myslí, že by nebolo zlé, keby sa starostov nápad zrealizoval. „Určite by to nikomu z nás nevadilo. A možno by nám aj pomohli.“

Pohostinní: Za zvuku vyhrávajúcich kazeťákov sa prechádzame osadou. Všade je živo, ženy perú vo vaničkách pred domami, muži nosia drevo na kúrenie,  väčšina však len postáva a debatuje. Fascinovane sledujeme obrovské smetisko len pár metrov od chatrčí a zároveň si dávame pozor aby sme nestúpili do detských výkalov. Do očí nám bijú kontrasty na každom kroku. Poschodové vily, striedajú zlepené drevenice, o pár metrov ďalej nachádzame aj niekoľko novostavieb. V jednej z nich stretávame dvadsaťtriročného podnikateľa Jozefa Polhoša. Mladý muž vidí svoju budúcnosť práve tu a neplánuje odísť. Obchodná firma mu veľa nevynáša, vďaka nej ale získal pôžičku na stavbu. Je presvedčený, že návštevníci osady môžu tunajším ľuďom len pomôcť. Sám má veľké plány. Chcel by si otvoriť krčmu a práve turisti by mu mohli zvýšiť obrat. Otázkou je, čo by na to povedali hygienici, keďže vodu tu obyvatelia stále čerpajú z jedinej studne a o kanalizácii sa učili akurát v škole…

Ernest Čonka nám ale tvrdí, že všetko by mohlo byť v krátkom čase inak. „Keby nám dali stavebný materiál, sami by sme si tu dokázali všetko spraviť,“ vraví presvedčivo. „Opravili by sme domy, znovu vykopali jamy a uložili kanalizačné trubky, upravili chodníky. Veď tu ľudia tu žijú medzi potkanmi! Máme tu plno vyučených i nedoučených ľudí, ktorí vedia robiť. Ja sám som murár. Ale bez pomoci to nedokážeme. Peňazí na materiál niet a robotu cigánovi nikto nedá.“

Do rozhovoru sa pridávajú aj ďalší . Július Koky väčšinu života strávil ako pomocný robotník v lesoch. Dnes je nezamestnaný, ako väčšina domorodcov. Turistov by privítal. Podľa jeho slov by sem mohli chodiť bez strachu, že by sa im niečo stalo. „Aj na kávu by sme ich pozvali,“ dodáva jeho sused.

Tu je to katastrofa: Hoci médiami prebehla len viac, či menej kritická správa o tom, ako starosta chce ukazovať zahraničným návštevníkom biedu slovenských Rómov, v skutočnosti sú takzvané vyhliadkové jazdy len malou časťou projektu, ktorý chcú v obci rozbehnúť. Prioritou je vytvorenie takzvaného komunitného centra. Jedným z členov prípravného „štábu“ je tridsaťsedemročný Anton Pompa, ktorý v osade býva väčšinu svojho života. „Založili sme si preto aj občianske združenie a máme v pláne vybudovať hygienický dom so sprchami a práčovňou, počítačovú učebňu, priestor pre voľnočasové aktivity. Čakáme už len na financie z Európskej únie.“

Energický muž nás prevádza blatovými uličkami, ukazuje nám interiér chudobných príbytkov, hovorí, ako by sa to tu mohlo zmeniť. „Turisti sú výborný nápad,“ pokračuje. „Aspoň uvidia, v akom prostredí existujeme. Z vlády vedia len ako žijú Romáci od Bratislavy po Trnavu . Tu je to ale katastrofa. Ani v džugli to tak nevyzerá. Nech sa štát za nás hanbí. My sa nemáme za čo. Veď zo šesťdesiattri euro sa žiť nedá, nieto ešte opraviť domy, alebo skultúrniť prostredie…“

Nad  protestnými vyhláseniami ľudskoprávnych organizácií a takzvaných politických predstaviteľov Rómov Anton len hádže rukou. „Veď sa pozrite ako to chodí napríklad v Afrike. Tam tiež turisti navštevujú domorodé dediny. A domácim to len pomohlo! Viete kto hovorí, že by nás to ponižovalo? Takí čo si žijú dobre. Oni nevedia, ako je tu v zime, keď vonku mrzne. Čo oni majú čo nesúhlasiť, keď my sme za? Idú len po peniazoch a chudoba ich nezaujíma. Tu nikto z členov politických strán nežije. Bol tu jeden, ale ten už zomrel. Konečne máme starostu, ktorý za niečo stojí a my ho podporujeme!“

Milan Polhoš, bývalý učiteľ zrušenej školy pre prvý stupeň, ktorá niekedy v kolónii fungovala si myslí to isté. „Bez pomoci sa nepohneme,“ vysvetľuje. „Veď od roku 1909, keď táto osada vznikla sa tu žije stále rovnako. Práve návštevníci by mohli naštartovať niektoré procesy, zmeniť myslenie tunajších ľudí. Je to prvý krok k tomu aby sa niečo urobilo.“

Veľké plány: Bývalý podnikový manažér, poslanec a už dva mesiace starosta obce Peter Duda pozná rómsky problém spredu i zozadu. V dedine kde je zo 4300 obyvateľov 1700 Rómov, pomer detí však 1:1, vyrastal a mnohých osadníkov pozná ešte zo školy. Vie, že bezduché nalievanie peňazí nezamestnaným nič nevyrieši. Preto hľadá spôsoby, ako situáciu zmeniť. Štyridsiatke osadníkov umožnil aktivačné práce. Viac sa nedalo. Ako totiž tvrdí, nezamestnaný musí byť bez roboty viac než rok. Stačí, aby na pár dní niekde brigádoval a obec ho už v tomto programe nemôže využiť.

Na to aby sa v osade zmenili životné podmienky treba urobiť niečo viac, než len protestovať proti úsporným opatreniam vlády. Vyriešiť problém so základnou infraštruktúrou, priviesť vodu, postaviť kanalizáciu, vysporiadať pozemky, vymiesť z ľudí predstavu, že pätnásťročná dievčina bez dieťaťa je „vadná“…

„V rámci projektu, ktorý by mala EÚ financovať deväťdesiatimipiatimi percentami chceme postaviť chodníky, zabezpečiť osvetlenie, vodu, energie, zriadiť komunitné centrum, kde sa budú Rómovia stretávať, vzdelávať, zdravotné stredisko, obnoviť chod základnej školy, postaviť domy nižšieho štandardu,“ vyratúva. „Samozrejme za účasti tamojších ľudí. Je nevyhnutné, aby si toto etnikum uvedomovalo, že musí niečo robiť aby sa malo lepšie. Treba v nich vzbudiť záujem. Podľa mňa im najviac uškodilo, že prišli o povinnosť robiť. Niekedy fungovali v inom prostredí, v pracovnom kolektíve, kde získavali potrebné návyky. Dnes nič nemusia a to nie je dobré.“

Ukážeme realitu: Nápad vyhliadkových jázd do osady vznikol popri hľadaní spôsobov ako v obci znovuoživiť cestovný ruch. Potenciál dediny je veľký. Nielen pre atraktivitu podtatranskej lokality. Majú tu známy golfový areál, jazdiareň, plánujú termálne kúpalisko. Návšteva Nového Dvora by mohla byť doplnkovým artiklom. „Netreba za tým hľadať dehonestáciu ľudí,“ upozorňuje Peter Duda. „Nebudeme vytvárať umele kulisy, chceme ukázať realitu.“

Pochopiteľne rátajú aj s finančným efektom. Starosta však tvrdí, že po odrátaní nákladov budú tieto prostriedky určené pre rómsku komunitu. „Je tu aj ďalší rozmer. Kontakt s návštevníkmi môže Rómov motivovať, aby sa o svoje životné prostredie viac starali. Plánujeme tiež vybrať spomedzi nich ľudových umelcov, remeselníkov, hudobníkov, ktorí by mohli svoje schopnosti zhodnotiť a ďalej na sebe pracovať. Aby sa začali venovať zmysluplnej činnosti. A že rôzni aktivisti protestujú? Tieto organizácie umelo živia presvedčenie, že sa znižuje dôstojnosť ľudí hlavne preto, aby nejako obhájili svoju existenciu…“

Ničí ich štát: Majoritní obyvatelia Veľkej Lomnice sa na starostov nápad pozerajú rôzne. Sú ochotní pomôcť, starať sa o logistiku i organizáciu, ale veľa neočakávajú. Okrem toho sú zo spolužitia s rómskou menšinou znechutení. Beáta Lukáčová patrí do komisie pre cestovný ruch, kde celý nápad vznikol. „Neviem, či by cieľová skupina turistov bola dostatočne veľká. Rómom to ale uškodiť nemôže. Minimálne ich ľudia spoznajú, uvidia spôsob života, ktorý si sami vybrali. Ako to dopadne je otázne. Rómovia sú nevyspytateľní.“

Bývalá učiteľka, ktorá má bohaté skúsenosti s prácou s týmto etnikom a dnešná spolumajiteľka penziónu si myslí, že najväčšie zlo v tejto problematike robí štát svojou sociálnou politikou. „To, že dostávajú všetko zadarmo ich ničí. A ničí to aj ľudí, ktorí s nimi musia žiť! Možno to nie je najvhodnejší príklad, ale zoberte si, ako dopadne zviera, ktoré pustíte zo zoologickej záhrady do voľnej prírody. Uhynie, lebo sa už samo o seba nedokáže postarať. A presne toto robí štát Rómom. Lenže oni nie sú zvieratá. Roboty pre nich je dosť a vláda by mala nájsť spôsob, ako ju dnešným nezamestnaným zaplatiť.“

Rôzne pohľady: Obyvatelia, žijúci v bezprostrednej blízkosti osady pokladajú projekt za zbytočný. „Načo to bude dobré?“ pýta sa Štefan Kováčik, ktorého dom je len pár desiatok metrov od prvých rómskych obydlí. „Aby vykladali turistom, že sú diskriminovaní? Pravda je inde. Diskriminovaní sme my pri nich.“

Magda Balúchová, ktorá tu žije asi desať rokov je ešte skeptickejšia: „Je to hlúposť a bude to len veľká hanba.“

A ako vidia možnosť návštevy Nového dvora cudzinci? „Určite by sme tam nešli,“ hovorí štvorčlenná skupinka mladých horolezcov z Českej republiky. V Ústí aj v Ostrave ich máme dosť. Ich život nás nezaujíma. Keď sme v Tatrách, radšej si zlezieme nejaké kopce. Tie sú pre nás príťažlivejšie.“

Joe a Caty z amerického Texasu majú iný názor. „Myslím, že je to veľmi zaujímavá myšlienka,“ uvažuje Joe. „Mňa osobne by život v takej komunite určite lákal a ak by som mal čas, išiel by som sa tam pozrieť. Som presvedčený, že takých ako ja je veľa.“ Vyhliadkové jazdy nepokladá za ponižujúce, veď aj v Amerike chodia návštevníci do indiánskych rezervácií.

Poľsko – slovenské zmiešané trio by tiež proti takémuto výletu nemalo námietky. „Záleží, koľko by to stálo, ale ak by bola priaznivá cena, asi by som neváhal. Všade sa hovorí, ako ťažko Rómovia žijú. Ale kto to videl na vlastné oči?“

Hlasy proti

František Tanko, predseda strany Strany rómskej únie: Naša strana odtiaľ má členov a vieme, že tri štvrtiny tamojších Rómov nesúhlasia. Rómovia nie sú žiadne výstavné kusy. Sú to občania Slovenskej republiky. A ukazovať zahraničným návštevníkom takéto veci je absolútne nevhodné. Ostro proti tomu protestujeme. Privítal by som skôr keby im pán starosta dal radšej robotu a nedržal ich v šachu. Je hanbou Slovenska že Rómovia takto žijú a nemajú možnosť rozvíjať svoje aktivity. Ani len v rámci aktivačných prác. Sami si nevedia zarobiť, lebo nemajú možnosť. Keď chce starosta predstavovať ich kultúru, môže to robiť na vysokej a slušnej úrovni. Milerád sa s ním stretnem a môžeme si to vydiskutovať. Ak dôjde k realizácii prehliadok osady, podnikneme protestné akcie.

Gejza Adam, predseda Strany rómskej koalície:  Som veľmi rád, že sa konečne našiel niekto, kto chce pomôcť našim Rómom. Ale týmto spôsobom im ublíži. Verejná mienka nie je naklonená rómskemu obyvateľstvu v tejto oblasti, pretože žijú pod hranicou chudoby a hroznej biedy. Ukazovať ich život ako raritu je nedôstojné. Bolo by lepšie nájsť týmto ľuďom prácu, zaoberať sa hospodárskym a sociálnym rozvojom tejto národnostnej menšiny, alebo pripraviť projekt, ktorý nebude pošliapavať ich ľudské práva a dôstojnosť.

Vyhledávání

Tip: Vyhledávejte dle autora pomocí autor: autor:”Erik Tabery” další tip

Výsledky vyhledávání

Hledám o sto šest
Vyskytla se chyba, zkuste to znovu.
Reklama